Spomienky Oskarovho brata Norberta
Môj otec bol významný obchodník a po príchode Nemcov mu bolo poradené, aby
nezostával doma, pretože ho Nemci môžu hľadať. [...] Rozhodol sa preto
okamžite odísť. [...] Keďže bol piatok [predvečer šabatu, počas ktorého zbožní
Židia nesmú cestovať], museli sme ísť peši, boli sme ortodoxní. Jediné veci,
ktoré si môj otec so sebou zobral, boli talit a tfilin [plášť a remienky
nosené pri modlitbe]. To bolo všetko, čo zostalo bohatému, prosperujúcemu a
rešpektovanému obchodníkovi. Rozhodli sme sa ísť do Bohumína, kde žil brat
mojej matky, Jakob Bronner. [...] z Bohumína sme pokračovali do rodiska môjho
otca, Osvienčimu.
Keď Nemci vtrhli do Československa, môj o desať rokov starší brat Oskar bol v
Poľsku na obchodnej ceste. Pracoval pre našu textilnú spoločnosť, cestoval po
krajine a predával naše výrobky. [...] Akonáhle nemeckí vojaci vkročili do
Ostravy, zavolali sme mu a povedali, aby sa nevracal. Oskar mal dostatok
peňazí, a tak sa porozprával s niekoľkými priateľmi a zorganizoval lietadlo,
ktorým prileteli z Varšavy do Londýna. Bohužiaľ im ale odmietli povoliť vstup.
[...] Brat a jeho priatelia sa preto rozhodli požiadať o status utečencov, ale
Briti im ho nechceli uznať a rozhodli sa ich poslať naspäť do Poľska. Bolo tam
desať českých židovských utečencov, desať mladých mužov z Československa. Môj
brat bol mladý, ale veľmi vynaliezavý a zohral zásadnú úlohu v tom, že tých
desať mužov mohlo nakoniec zostať. Keď mali na letisku nastúpiť do lietadla,
ktorým mali byť vrátení, brat odrazu vytvoril veľký zmätok. Kričal a jačal,
ľahol si na zem, kopal okolo seba a odmietal vstať. Neskôr nám o tom
rozprával. Bolo tam niekoľko reportérov, ktorí ho fotili.
[...] dánsky pilot našťastie odmietol vzlietnuť. Keď videl ten zmätok,
odmietol tých zúfalých ľudí vziať na palubu. Bolo to jediné lietadlo z Londýna
do Varšavy. Znovu to bol mazl [šťastie]. Tak tých desať mužov vo väzení
vyčkávalo na svoj osud, zatiaľ čo Briti o nich rozhodovali. Potom o tejto
udalosti vyšiel článok na titulnej strane Daily Mailu, s obrázkom môjho brata,
ktorého odnášajú naspäť do lietadla [...]. Vzbudilo to veľkú nevôľu. [...]
Nakoniec boli všetci desiati prepustení a po niekoľkých dňoch získali
povolenie zostať v Anglicku.